Pred pár dňami mi poslal SMS-ku s prosbou o podporu vo voľbách. Vravím mu, že som jeho súperka. Odpovedal, že ma videl v televízii, takže vie.
"Ideme sa teda voliť navzájom?" Zasmiala som sa. Vravím mu, že sama seba voliť nebudem, to sa nepatrí. A on na to, že som prvý človek, ktorý ma na túto vec rovnaký názor ako on.
"Ten, kto bude zostavovať vládu, bude chudák", zameditovala som. "Bude mať obrovské problémy, pretože bude musieť hľadať peniaze, ktoré všade chýbajú a ľuďom sa to nebude páčiť, lepšie bude v opozícii", hodila som mu udičku. Kamarát-nekamarát, nech povie čo si o tom myslí. Vykrútil sa z toho, prehodil reč na volebný systém. Vraj by sme mali mať možnosť voliť nie strany, ale kandidátov.
Súhlasila som s ním. Z terajších kandidátov poznám osobne minimálne 20 takých, ktorých by som chcela za poslancov, viem, že sú to slušní a múdri ľudia, len sú na rôznych kandidátkach rôznych strán. Vedela by som si predstaviť takýto parlament. V tom zasa súhlasil on so mnou. Chvíľu sme sa dohadovali, koľko by malo byť volebných obvodov, nakoniec sme našli spoločný kompromis, že každý kraj by mohol byť jeden volebný obvod.
Pár minút sme ešte podrkotili o rodine, ja som musela utekať na úrad, on mal tiež povinnosti. Zasa ma vyobjímal, úprimne, bez závisti. Takých ľudí by som chcela v našom parlamente. Mala som dobrý deň, stretla som svojho súpera.