Až do roku 2005, teda do mojich 54 rokov veku by som si nikdy nepomyslela, že sa raz zamotám do politiky. Ako šéfka IT v jednej celkom úspešnej firme som si robila svoju prácu. Kým na konci roka 2005 nezverejnila kanadská spoločnosť Tournigan svoj zámer - opäť začať ťažiť zlato v mojej milovanej Kremnici, a to povrchovým spôsobom a lúhovaním pomocou kyanidu.
Až dovtedy som si myslela, že starostlivosť o životné prostredie znamená triediť domáci odpad. No po zverejnení spomínaného zámeru som sa začala zaujímať, čo by to znamenalo pre krajinu, prírodu a život ľudí. Čím viac informácií som získala, tým viac súvislostí som začala chápať. Založili sme s priateľmi občianske združenie a prihlásili sme sa ako účastníci povoľovacieho procesu. Pochopili sme, že máme svoje občianske práva. Začali sme ich požadovať. Ako obyvatelia tejto krajiny.
V polovici roka 2006 ma ľudia z nášho mesta začali zastavovať na ulici, aby som skúsila kandidovať v jesenných voľbách za primátorku. Neviem - či na šťastie, alebo na nešťastie - ma naozaj aj zvolili. Tak som sa dostala do komunálnej politiky.
Na začiatku roka 2007 som prevzala miesto v prezídiu Únie miest SR. Hneď na prvom zasadnutí ma prezídium nominovalo do Kongresu miestnych a regionálnych samospráv v Rade Európy v Štrasburgu. Bolo to vďaka tomu, že Rada Európy rozhodla, že minimálne jedna tretina delegátov každej krajiny musia byť ženy. Keď som na začiatku môjho prvého zasadnutia v Rade Európy počúvala Ódu na radosť - hymnu európskych národov, mala som pocit, že sa mi sníva.
Spoznala som, ako fungujú demokratické princípy v iných krajinách. Ako sa občania zúčastňujú vecí verejných. Ako je potrebné kontrolovať a strážiť politické špičky. A tiež štátnych úradníkov.
Počas piatich rokov v primátorskej funkcii som sa mnohokrát zúčastnila pripomienkovania zákonov. Zistila som, že štátni úradníci nekopú vždy za občanov. Dokonca prihrávajú súkromným firmám, bez ohľadu na záujmy obyvateľov tejto krajiny. A tak aj ohýbajú zákony. Kladiem si otázku, kto ich riadi? Kto motivuje úradníkov, aby ich pripravovali v neprospech občanov? Kto motivuje poslancov v parlamente, aby ich také schválili?
Keby som nemala tieto skúsenosti, možno by som pochybovala o pravdivosti spisu Gorila. No keďže som sľuby, ponuky a aj vyhrážky zažila na vlastnej koži, vôbec nepochybujem. Peniaze robia z ľudí bábky. Naša krajina sa skutočne topí v morálnom hnojovisku.
Ako von z tohto marazmu? Je možné nájsť riešenie?
Práve otázky životného prostredia dokázali v poslednej dobe zmobilizovať ľudí. Lebo sa ich to bytostne dotýkalo. Ťažba uránu a pokus o určenie dobývacieho priestoru pri Košiciach a geologický prieskum na urán v Považskom Inovci vyvolali petíciu, ktorú podpísalo viac ako stotisíc ľudí. Parlament sa ňou musel chtiac-nechtiac zaoberať a pod tlakom verejnosti musel prijať zmenu banského zákona. Vďaka nej majú dotknuté obce právo vyjadriť sa k prípadnej ťažbe uránu na ich území.
Za posledný rok sa udiali dva dôležité občianske počiny - v Podpoľaní (v Detve a okolitých obciach) a opäť v Kremnici. Znova zabojovali obyvatelia dotknutých území. Odmietli drancovanie a znehodnotenie vlastnej zeme. Vyvolalo to veľkú nevôľu Slovenskej banskej komory, ťažobných spoločností a ich prisluhovačov. Je hrozné, že v európskej krajine musia jej občania bojovať proti vlastným úradníkom, teda proti vlastnému štátu za svoje práva.
Zdá sa však, že toto je cesta. Jediná schodná cesta je kontrola a vyžadovanie spravodlivosti a dodržiavania zákonov občanmi. Nesmieme otupieť, povedať si: mňa to nezaujíma, ja mám svoje starosti. Nie je to ľahké, vyžaduje si to odhodlanie a vytrvalosť. Musíme byť aktívnymi občanmi.
Vďaka môjmu vlastnému boju proti nespravodlivosti som spoznala viacero ľudí, ktorí tiež bránia spravodlivosť. V rôznych kauzách. Bolo by treba rozšíriť ich rady. Aby nezostali osamotení. Analógia s kauzami týkajúcimi sa životného prostredia nie je náhodná.
Je potrebné meniť zákony. Tie sa menia v Národnej rade SR. Preto som sa rozhodla kandidovať do tejto inštitúcie. Nemôžem sa pozerať, ako v našej krajine hospodárime a ako zadlžujeme naše deti. Jeden z princípov trvalo udržateľného rozvoja je pamätať na budúce generácie. Nesmieme práve teraz spotrebovať všetky zdroje, finančné alebo prírodné. Čo zanecháme našim potomkom? Väčšina z nás sme alebo budeme rodičia. Nezáleží nám na našich deťoch? Nefackuje nás hanba?
