Prečo som sa zaplietla do politiky, alebo nefackuje nás hanba?

Autor: Zuza Balážová | 31.1.2012 o 22:10 | Karma článku: 8,59 | Prečítané:  1030x

Nemôžem sa pozerať, ako v našej krajine hospodárime a ako zadlžujeme naše deti. Jeden z princípov trvalo udržateľného rozvoja je pamätať na budúce generácie. Nesmieme práve teraz spotrebovať všetky zdroje, finančné alebo prírodné. Čo zanecháme našim potomkom? Väčšina z nás sme alebo budeme rodičia. Nezáleží nám na našich deťoch? Nefackuje nás hanba?  

Až do roku 2005, teda do mojich 54 rokov veku by som si nikdy nepomyslela, že sa raz zamotám do politiky. Ako šéfka IT v jednej celkom úspešnej firme som si robila svoju prácu. Kým na konci roka 2005 nezverejnila kanadská spoločnosť Tournigan svoj zámer - opäť začať ťažiť zlato v mojej milovanej Kremnici, a to povrchovým spôsobom a lúhovaním pomocou kyanidu.

Až dovtedy som si myslela, že starostlivosť o životné prostredie znamená triediť domáci odpad. No po zverejnení spomínaného zámeru som sa začala zaujímať, čo by to znamenalo pre krajinu, prírodu a život ľudí. Čím viac informácií som získala, tým viac súvislostí som začala chápať. Založili sme s priateľmi občianske združenie a prihlásili sme sa ako účastníci povoľovacieho procesu. Pochopili sme, že máme svoje občianske práva. Začali sme ich požadovať. Ako obyvatelia tejto krajiny.

V polovici roka 2006 ma ľudia z nášho mesta začali zastavovať na ulici, aby som skúsila kandidovať v jesenných voľbách za primátorku. Neviem - či na šťastie, alebo na nešťastie - ma naozaj aj zvolili. Tak som sa dostala do komunálnej politiky.

Na začiatku roka 2007 som prevzala miesto v prezídiu Únie miest SR. Hneď na prvom zasadnutí ma prezídium nominovalo do Kongresu miestnych a regionálnych samospráv v Rade Európy v Štrasburgu. Bolo to vďaka tomu, že Rada Európy rozhodla, že minimálne jedna tretina delegátov každej krajiny musia byť ženy. Keď som na začiatku môjho prvého zasadnutia v Rade Európy počúvala Ódu na radosť - hymnu európskych národov, mala som pocit, že sa mi sníva.

Spoznala som, ako fungujú demokratické princípy v iných krajinách. Ako sa občania zúčastňujú vecí verejných. Ako je potrebné kontrolovať a strážiť politické špičky. A tiež štátnych úradníkov.

Počas piatich rokov v primátorskej funkcii som sa mnohokrát zúčastnila pripomienkovania zákonov. Zistila som, že štátni úradníci nekopú vždy za občanov. Dokonca prihrávajú súkromným firmám, bez ohľadu na záujmy obyvateľov tejto krajiny. A tak aj ohýbajú zákony. Kladiem si otázku, kto ich riadi? Kto motivuje úradníkov, aby ich pripravovali v neprospech občanov? Kto motivuje poslancov v parlamente, aby ich také schválili?

Keby som nemala tieto skúsenosti, možno by som pochybovala o pravdivosti spisu Gorila. No keďže som sľuby, ponuky a aj vyhrážky zažila na vlastnej koži, vôbec nepochybujem. Peniaze robia z ľudí bábky. Naša krajina sa skutočne topí v morálnom hnojovisku.

Ako von z tohto marazmu? Je možné nájsť riešenie?

Práve otázky životného prostredia dokázali v poslednej dobe zmobilizovať ľudí. Lebo sa ich to bytostne dotýkalo. Ťažba uránu a pokus o určenie dobývacieho priestoru pri Košiciach a geologický prieskum na urán v Považskom Inovci vyvolali petíciu, ktorú podpísalo viac ako stotisíc ľudí. Parlament sa ňou musel chtiac-nechtiac zaoberať a pod tlakom verejnosti musel prijať zmenu banského zákona. Vďaka nej majú dotknuté obce právo vyjadriť sa k prípadnej ťažbe uránu na ich území.

Za posledný rok sa udiali dva dôležité občianske počiny - v Podpoľaní (v Detve a okolitých obciach) a opäť v Kremnici. Znova zabojovali obyvatelia dotknutých území. Odmietli drancovanie a znehodnotenie vlastnej zeme. Vyvolalo to veľkú nevôľu Slovenskej banskej komory, ťažobných spoločností a ich prisluhovačov. Je hrozné, že v európskej krajine musia jej občania bojovať proti vlastným úradníkom, teda proti vlastnému štátu za svoje práva. 

Zdá sa však, že toto je cesta. Jediná schodná cesta je kontrola a vyžadovanie spravodlivosti a dodržiavania zákonov občanmi. Nesmieme otupieť, povedať si: mňa to nezaujíma, ja mám svoje starosti. Nie je to ľahké, vyžaduje si to odhodlanie a vytrvalosť. Musíme byť aktívnymi občanmi.

Vďaka môjmu vlastnému boju proti nespravodlivosti som spoznala viacero ľudí, ktorí tiež bránia spravodlivosť. V rôznych kauzách. Bolo by treba rozšíriť ich rady. Aby nezostali osamotení. Analógia s kauzami týkajúcimi sa životného prostredia nie je náhodná.

Je potrebné meniť zákony. Tie sa menia v Národnej rade SR. Preto som sa rozhodla kandidovať do tejto inštitúcie. Nemôžem sa pozerať, ako v našej krajine hospodárime a ako zadlžujeme naše deti. Jeden z princípov trvalo udržateľného rozvoja je pamätať na budúce generácie. Nesmieme práve teraz spotrebovať všetky zdroje, finančné alebo prírodné. Čo zanecháme našim potomkom? Väčšina z nás sme alebo budeme rodičia. Nezáleží nám na našich deťoch? Nefackuje nás hanba?

 

     

   

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Ani jeden zo záujemcov neponúka za košickú huť cenu, ktorá by zodpovedala predstavám U. S. Steelu. Predaj nateraz nebol uzatvorený.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.

DOMOV

Päť podnetov, Harabin trestom stále uniká

Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.


Už ste čítali?