Už včera hlásili meteorológovia na dnešný deň husté sneženie v Kremnických vrchoch (samozrejme aj inde). Ráno o 8.15 bol horský prechod Kremnické Bane zjazdný, ale husto snežilo. Bolo zrejmé, že dlho zjazdný nebude.
O cca 13.00 som sa vracala smerom od Martina na Kremnicu. Pred obcou Turček stál rad kamiónov, nikto nevedel, či osobné autá môžu prejsť, pretože cesta - jej ľavá polovica bola prepluhovaná a zjazdná, problém boli kamióny stojace v pravom pruhu.
Chvíľu som postála, napokon som sa rozhodla preštrikovať popri kamiónoch v ľavom pruhu, našťastie stáli tak, že vždy bola medzi nimi medzera, aby som sa mohla vyhnúť autám občas idúcim v protismere. Túto taktiku s úspechom používali aj ďalší vodiči osobných áut. Pomerne rýchlo som sa dostala cez dedinu Turček, od nej až po sedlo bola cesta úplne voľná. Nikde ani nohy.
Hore v sedle bol skrížený poľský kamión, no jeden pruh bol prejazdný. Na odbočke na Krahule stáli policajti. Tí ma už nechceli pustiť dole na Kremnicu, vraj sú tam skrížené ďalšie kamióny. Vysvetľovala som, že chcem ísť len po prvú odbočku cca 100 m a odbočím na miestnu komunikáciu. Policajti nevedeli, či to je voľné. Tak som si tých 100 m prešľapala, zistila, že tento úsek je zjazdný, vrátila sa a oznámila im, že môžem prejsť. Tak ma pustili.
Po miestnych komunikáciách som obišla neprejazdný úsek a síce opatrne a pomaly, ale dostala som sa do Kremnice. Okolo 16.00 som sa potrebovala vrátiť do dolnej časti Kremnických Baní. Od Kremnice policajti nepúšťali nikoho. Ľutovala som tých mladých vymrznutých chlapcov. Boli cudzí a zjavne nepoznali miestne pomery. Ukecala som ich, že nepôjdem až po miesto skrížených kamiónov. Opäť ma pustili.
Je pre mňa nepochopiteľné, prečo zastavili premávku kamiónov až vtedy, keď sa niektoré skrížili. Od rána bolo zrejmé, že pri takom hustom snežení to je len otázka času. Osobné autá nemali problém prejsť. Aj pluhy by mohli bez ťažkostí a obchádzania kamiónov udržiavať cestu zjazdnú. Bolo však treba zareagovať včas.